Vianoce vo Wilsonovom meste

Obyvatelia Prešporku, podobne, ako ostatní ľudia v celej Európe, sa v decembri 1918 roku tešili, že skončila prvá svetová vojna. Na rozdiel od iných ľudí, ktorí sa mohli naplno venovať obnove normálneho mierového života, sa museli Prešporčania a všetci ostatní obyvatelia Rakúska – Uhorska vysporiadať s ďalším veľkým problémom. Rozpadom štátu, v ktorom prežili celý dovtedajší život.

220px-President_Woodrow_Wilson_portrait_December_2_1912

Približne stotisíc obyvateľov mesta čakalo týždeň pred Vianocami na rozuzlenie situácie, v ktorej sa ocitli. V meste sa veľmi dobre vedelo, že na “papieri” sa stalo súčasťou Československa, aj keď v realite sa to ešte neprejavilo. Takmer deväťdesiat tisíc Maďarov a Nemcov tomu nechcelo uveriť, napriek tomu, že československí vojaci už boli ani nie dvadsať kilometrov od mesta. A správy, ktoré denne prichádzali z ostatných častí Horného Uhorska, ich tiež nemohli nechať na pochybách. Českí vojaci postupne obsadzovali územie, ktoré by sa malo stať súčasťou nového štátu. Maďarskej armáde sa ich darilo zastavovať len so striedavými úspechmi. Tlak Čechov pokračoval bez prestania. Ak aj na pár dní ustal alebo ak dokonca Česi museli z niektorého územia pod tlakom Maďarov ustúpiť, tak netrvalo dlho a boli späť!
Prešporčania sa s nádejou pozerali na novú maďarskú vládu. Verili, že sa jej podarí s predstaviteľmi Slovákov dohodnúť a územie, na ktorom žili prevažne Slováci zostane aj po vojne naďalej súčasťou Maďarska. Ale aj správy z Budapešti im veľa pokoja nepridávali. Diplomatická ofenzíva Čechov na mierovej konferencii v Paríži bola natoľko silná, že zneistená maďarská vláda nebola schopná správne reagovať. Nový štát sa stával medzinárodnou realitou a oni, Prešporčania, sa mali stať jeho súčasťou. Radnica urobila zúfalé gesto. Premenovala Prešporok na Wilsonovo mesto a nádejala sa, že tým upozorní na situáciu v meste amerického prezidenta, ktorý, ako sa z diaľky zdalo, mohol ako jediný zvrátiť na prvý pohľad už nezvratné rozhodnutia, ktoré urobili Francúzi a Taliani v prospech Čechov.
Týždeň pred Vianocami vrcholili prípravy na obranu mesta. Hlavná obranná línia sa tiahla od Devínskej Novej Vsi, cez Lamač až po Kamzík. Morálka maďarských vojakov bola v tom čase už veľmi zlá, ľudia boli unavení po vojne, tí, ktorí nebývali v Prešporku už chceli ísť domov, k rodinám. Dezercie boli na dennom poriadku. V samotnom meste sa postupne situácia zhoršovala. Nie len z ekonomickej stránky, život v meste bol už dávno poznačený vojenskými rokmi, ale aj z pohľadu bezpečnosti. Cez mesto prechádzalo veľa vojakov, ktorí boli demobilizovaní alebo prepustení zo zajatia. Pribúdalo rabovaní a iných násilností. Ľudia sa začali organizovať do rôznych dočasných gárd, ktoré popri stále menej akcieschopných žandárov a policajtov sa starali aspoň o základnú ochranu svojich majetkov. Napriek tomu sa našli stovky a tisícky dobrovoľníkov, ktorí sa chceli podieľať na obrane mesta. Pred útokom, ktorý musel prísť. Len nikto nevedel kedy.
Maďarská armáda dohodla už pred pár týždňami s Čechmi demarkačnú líniu, ktorá sa k mestu najviac priblížila pri Devínskom jazera. Celé územie Záhoria už viac ako mesiac kontrolovali československí vojaci.
O situácii na československej strane demarkačnej línie nemali vtedy v Prešporku ani potuchy. Nemohli vedieť, že od 3. novembra, keď necelých dvesto českých a slovenských vojakov a dobrovoľníkov prekročilo uhorskú hranicu pri Hodoníne, sa počet vojakov v tejto časti Uhorska zvýšil len o pár stoviek. Napriek tomu, že ich bolo pomerne málo, odrazili niekoľko protiútokov maďarskej armády a darilo sa im až do Vianoc kontrolovať obsadené územie mladého štátu. Práve na tomto území vznikla prvá slovenská vláda so sídlom v Skalici. Slovenskí obyvatelia na Záhorí boli prví, ktorí sa dlhšiu dobu oboznamovali s realitou nového štátu. A ktorí sa postupne osmeľovali a začali sa správať ústretovo voči novému režimu. Pretože strach a obavy z toho, že o pár dní sa môžu znovu vrátiť Maďari a urobiť poriadok so všetkými, ktorí vrelo vítali nový štát, tento strach dlho ovplyvňoval správanie obyvateľstva. Českí vojaci a dobrovoľníci boli sklamaní z toho, ako zo začiatku reagovalo slovenské obyvateľstvo. Očakávali väčšiu podporu, doslova nával dobrovoľníkov do svojich radov, ale nič také sa v masovom meradle nedialo. Namiesto spontánneho odporu a radosti z toho, že sa konečne zbavia Slováci “tisícročného jarma” sa väčšinové obyvateľstvo správalo, napíšme to takto mierne, zdržanlivo. Aspoň zo začiatku. Nebyť nadšených ľudí, pár Slovákov, ktorí sa grupovali okolo skalickej vlády, tak by výsledný dojem bol ešte oveľa  horší. A nie len dojem.
Pražská vláda sa snažila ako mohla podporovať svojich vojakov na Slovensku, ale v decembri 1918 mala veľmi obmedzené možnosti. Okrem Záhoria, kde bola situácia relatívne pokojná, sa jej pozornosť musela koncentrovať najmä na tie časti Slovenska, kde bola situácia oveľa kritickejšia. Neustále sa bojovalo zhruba na úrovni miest Trnava, Nitra, Zvolen a Prešov. Dnes veľmi dobre vieme, že tieto boje pokračovali až do konca leta 1919, keď sa konečne dohodli hranice nového štátu v Paríži. Situácia bola sama o sebe zložitá a neprehľadná, ale stávala sa komplikovanejšou aj z viny novej pražskej vlády, ktorá iniciovala vznik novej “novej” vlády v Žiline, v ktorej už boli len tí Slováci, ktorí mali dobré vzťahy s Prahou. V predvianočnom čase, o ktorom je tento príspevok, ale ešte pracovala aj skalická vláda a len vďaka nej a najmä jej dvom členom, sa našli finančné prostriedky na žold a stravu vojakov a dobrovoľníkov pôsobiacich v tom čase na Záhorí.
Česi sa spoliehali na légie. Desiatky tisíc dobre vyzbrojených vojakov s obrovskou bojovou morálkou sa už nevedelo dočkať, kedy konečne dostanú povolenie sa vrátiť do novej vlasti a pomôcť novému štátu. Francúzi a Taliani sa hádali o to, kto bude tejto veľkej vojenskej sile veliť a bez ich dohody sa legionári nemohli pohnúť z miesta. Až v polke decembra sa konečne všetci dohodli a vlaky sa pohli z Talianska aj Francúzska.

Týždeň pred Vianocami, pred deväťdesiatimi piatimi rokmi, sa obyvatelia Prešporku podobne, ako dnešní Bratislavčania, napriek všetkým okolnostiam chystali na sviatky. Vtedy netušili, že to boli ich prvé a zároveň posledné Vianoce, ktoré prežili ako obyvatelia Wilsonovho mesta.

Tags:

About

View all posts by

2 Responses

  1. Pár hodín pred obsadením Prešporka | Pavol Boroš says

    […] príspevok voľne nadväzuje na Vianoce vo Wilsonovom a meste a celkovo patrí do série príspevkov, ktoré súvisia s dobou, kedy sa odohráva román Tri brehy […]

  2. O dobe Troch brehov Dunaja | Pavol Boroš says

    […] Zatiaľ som v sérii uverejnil: Vianoce vo Wilsonovom meste, […]