Pavol Boroš

Knihy, názory, postrehy, komentáre

Kto je bez viny, nech hádže a hádže …

 

Náhodou som si vypočul rozhovor dvoch susedov. Športovca a Fantozziho.

Rozhodol som sa zverejniť jeho stručný záznam. Samozrejme nezačal Fantozziho poznámkou, ktorou začnem teraz ja, ale obyčajnými susedskými rečami, ktoré mohli znieť sobotným odpoludním rovnako, ako už mnoho razy pred tým, bez toho, aby niekomu ublížili.

Fantozzi sa v jednu chvíľu opýtal Športovca:

„Povedz otvorene, ako to funguje? Získaš zákazku a čo potom, ako to ďalej prebieha?“

Športovec bol zaskočený, spýtavo sa pozrel na Fantozziho, akoby nechcel veriť tomu, čo práve počul.

„Urobím, čo treba, vyfakturujem a hotovo!“

„Nerob sa, vieš dobre, na čo sa pýtam!“

„Hádam si nemyslíš, že ti o tom teraz začnem vykladať, takto uprostred ulice. Si blázon!“

Jeho uhýbanie vyprovokovalo Fantozziho k ďalším poznámkam. Viditeľne mu robilo dobre, keď si mohol zo Športovca uťahovať. S napätím som čakal, ako sa bude rozhovor ďalej vyvíjať, aj keď som nemal najmenšiu chuť sa do neho zapájať. Športovec sa niekoľko krát pokúsil zmeniť reč, ale Fantozzi sa nedal zastaviť. Sekal, rúbal do krve!

„Ja viem, pre veľké peniaze sú niektorí ľudia schopní urobiť čokoľvek! Ale potom sa nedivme, že sa máme tak, ako máme, keď sa kadejakí príživníci prisajú na štátne peniaze a cicajú nás všetkých, ako také pijavice!“ Z tónu Fantozziho hlasu som vycítil, že to čo hovorí nemyslí až tak vážne a že mu naozaj ide skôr o to, aby Športovca trochu ponaťahoval.

Zdroj Commentskart.com

Zdroj Commentskart.com

Ale zjavne to prepískol, lebo v tomto momente Športovec stratil nervy.

„Prestaň už konečne trepať! Prečo ja mám byť ten čestný a spravodlivý! Každý má rovnaké šance si robotu nájsť, ja neurčujem pravidlá a ani ich nezmením. Robím, čo musím, ak chcem, aby moja firma mala zákazky! Čo do mňa rýpeš!“

„Aká rovnosť príležitostí! Čo si rozum potratil! Veď ak nepoznáš niekoho hore, nevieš si vybaviť zákazku cez správnych ľudí, tak nemáš šancu! Všetky tendre sú zmanipulované, veď to už aj tie vrabce …“ Fantozzi sa prestal smiať a zvážnel. Posledné slová už vyslovoval v atmosfére ťažko tlmenej zlosti. Ta tam bol jeho nadhľad a vtip z pred pár minút. „Poctivý podnikateľ a poctivý človek nemá šancu, popri takých, ako …“

„Ako som aj ja?“ Športovec už rovnako netlmil svoj hnev. „Kurva, dávam robotu 300 ľuďom a to sa mám teraz zodpovedať tebe a sypať si popol na hlavu? Si normálny?“

„Nasral si ma tou rovnosťou príležitostí!“

„Každý môže lobovať, hľadať si správne cesty!“ nedal sa Športovec.

„Nie každý má na to žalúdok!“ odvrkol mu Fantozzi.

Usúdil som, že je vhodný okamih, aby som k nim pristúpil a zamiešal sa do rozhovoru. Začal som hovoriť niečo v tom zmysle, že je škoda si takto kaziť sobotu, že ich pozývam na terasu, dáme si koňačik alebo trochu červeného. Ale Športovec akoby ma ani nepočul. Zjavne dostal nápad a tým pádom mal neukojiteľnú potrebu pokračovať v rozhovore.

„Počúvaj Fantozzi a ty si myslíš, že si úplne čestný a spravodlivý a že môžeš takto do mňa skákať?“

„No v porovnaní s tebou! … Áno, keď som bol malý, tak som fajčil na záchode a mysleli si, že budem vrah a zlodej!“ posledné slová už nôtil podľa starého hammelovho hitu. Zdalo sa, že už sa znovu ovláda a má situáciu pod kontrolu. Ale aj Športovec už bol pokojný a mal som dojem, že sa nevie dočkať, aby mohol pokračovať.

„Ty si programátor, že? A firma, v ktorej robíš, robí aj na štátnych zákazkách?“

„Ale to nie je moja firma, ty blázon! Ja som tam len zamestnanec!“

„Jasné, chápem, že ty nevybavuješ a nepodpisuješ zákazky! Ale robíš na nich!“

Fantozzi sa začal smiať, ale v jeho smiechu bolo cítiť, že nie je taký spontánny, ako sme u neho zvyknutý.

„Chceš povedať, že všetci na Slovensku, v Česku, v celej Európe, ktorí robia vo firmách, ktoré majú štátne zákazky sú nejakým spôsobom vinní v prípade, ak je tá zákazka, na ktorej pracujú spojiteľná s nejakým svinstvom? To nemyslíš vážne toto!“

„Ak vedia o tom, že s tou zákazkou nie je niečo v poriadku, že sa pri jej realizácii dejú čudné veci a mlčia, tak sú podľa mňa spoluvinní!“

„Ti naozaj šibe!“

Ale Športovec sa už nedal zastaviť!

„Ak dokonca napomáhajú, hoci len malým dielikom, tvoriť mozaiku svinstva, tak sú tiež vinní!“

„Netáraj, povedz niečo konkrétne!“

„Dobre! Ak podpíšeš výkaz prác na práce, ktoré sa reálne neurobili a na základe takéhoto výkazu sa fakturujú práce, ktoré sa nevykonali, tak si spoluvinný! Ak podpíšeš prezenčnú listinu školenia, ktoré sa konalo len „akože“, tak si spoluvinný!“

Fankozzimu už nebolo do reči. Obrátil sa na mňa a povedal:

„Platí ešte tvoje pozvanie?“

A kývol Športovcovi, nech už toho nechá, že je ozaj lepšie, aby si nekazili sobotu. Športovec bol spokojný s tým, ako sa mu podarilo Fantozziho uzemniť. To sa naozaj nedialo často.

O tomto rozhovore som potom musel premýšľať ešte veľmi dlho. Ak by totiž platila Športovcova logika, tak tých, čo by mohli hodiť kameňom, veľa neostáva. A doteraz hľadám odpovede na otázky:

Naozaj stačí, aby človek pracoval na „veď viete ktorých zákazkach“ a už je spoluvinný rovnako ako tí, ktorí ju dohodli a „spískali“?

Človek má radšej obetovať takúto prácu a riskovať problémy a odísť alebo má zostať? Čo ak niet kam odísť?

Ak robí niekto v takejto firme, môže iných kritizovať a tváriť sa, že je „čistý“?

Tags:

About

View all posts by